Čoo?? V nemom úžase sme pozerali na triednu. To si z nás akože robí srandu? Nie, je to tak. Pred našou prvou hodinou H s už spomínanou profesorkou sme všetci napätí, plní zmiešaných pocitov čakali pred jej učebňou. Prišla! Nie však sama. Doviedla ju z kabinetu jej kolegyňa, ktorú sme neskôr vystriedali my, žiaci. Vodievali sme ju takto pred každou hodinou. Kabinet – učebňa a späť. Vysoká, elegantná mladá žena s neposlušnými kučeravými vlasmi, topánkami na vysokom opätku a okuliarmi na očiach. Vždy som ju obdivovala ako ladne dokázala chodiť na takej „vysokej nohe“, mňa totiž taká obuv stále dokaličí.
Vyzerala ako my, bežní ľudia, a predsa bola od nás odlišná. Nevidela. Hodiny s ňou boli vždy zaujímavé, výnimočné. Na začiatku každej si urobila prezenciu. Zapisovala si nás na takom zvláštnom stroji braillovým písmom. Ešte dodnes mám v šuflíku „vybodkovaný“ papierik so svojím menom v písomkovom zošite. Na jej hodinách sme sa veľa nasmiali avšak čo-to aj naučili. Prečo len čo-to?
Veď všetci vieme akí vynaliezaví sme my mladí. Však prečo by sme si nepomohli ak sa dá. Ani my sme neboli výnimkou. Na jej handicape sme sa častokrát priživovali a robili si srandu. Napr. také písomky, ktoré opravovala za pomoci svojej mamky. Rozdali sme si zadania, otvorili knihy a opisovali, alebo najšikovnejšia spolužiačka napísala odpovede na papierik a kolovali po triede. Takéto praktiky sme bežne využívali aj na ostatných hodinách, no tu nám boli vyslovene „ponúkané na tácke“. Skúšania boli od serióznosti tiež na míle vzdialené. Učivo napísané na papieri a hurá odpovedať :) Alebo sme len tak sedeli s vyloženými nohami, počúvali hudbu a učili sa na iné predmety. Výnimkou neboli ani naši vtipní spolužiaci, ktorí sa na ňou položené otázky bežne hlásili a „vyskakovali z lavice“. Nebolo to od nás vôbec pekné, no v dôsledku vidiny dobrej (aj keď nezaslúženej) známky na vysvedčku a zábavy na hodine, sme si tak úplne neuvedomovali naše neuvážené konanie.
Táto moja prvá skúsenosť so zrakovo postihnutou osobou zanechala vo mne nezabudnuteľné zážitky. Nikdy nezabudnem na túto, pre mňa výnimočnú bytosť. Napriek ťažkému osudu bola vždy plná optimizmu, humoru a životnej sily. Zatrpknutosť ani sebaľútosť u nej neprichádzali do úvahy. Určite ako každý človek aj ona má ťažké chvíľky, no dokáže sa nad to povzniesť a žiť ďalej. Vyštudovala dve vysoké školy. Okrem profesorky angličtiny je aj farárkou reformovanej cirkvi. Má priateľa, dnes už možno aj manžela, ktorý sa o ňu stará a vo všetkom ju podporuje.
Mnohí z nás by sa mali od nej čo učiť. Za svoje postoje, vzdelanie a životný elán jej patrí môj úprimný obdiv.