Keď som utrápená, bez energie a bez života... ,,terapie“ ktoré mi poskytuje sú vždy najlepším liekom na moju ubolenú dušu. Aj keď jej leží kopa roboty na stole a zbadá moje smutné oči, všetko odloží bokom a venuje sa iba mne. Len ja a ona. Moja ,,psychologička“..
Keď potrebujem vypočuť, jej uši sú vždy otvorené mojim slovám. Nemusím sa doprosovať jej pozornosti. Ona sama ma vyhľadá a zaujíma sa čo mám na srdci..
Keď plačem, plače so mnou..
Keď sa teším, teší sa so mnou..
Keď sa mi niečo podarí, nezabudne ma pochváliť a povzbudiť do ďalších výkonov..
Keď sa jej opýtam na názor, neklame mi zo súcitu len aby mi neublížila. Za každých okolností je ku mne úprimná. Jej úprimnosť neubližuje, pomáha..
Keď prídem neskoro v noci domov, čaká ma s večerou na stole..
Keď mám horúčku a nevládna ležím na posteli, vymieňa mi obklady a varí horúci čaj..
Keď som niekoľko dní mimo domova, zavolá mi, že jej chýbam..
Keď doma vypadne prúd v dôsledku búrky, sadne si ku mne na balkón a do druhej rána so mnou hľadí na ten nebový ohňostroj..
.. moja mama..
Znie to ako klišé. Ako keď pozerám Miss a každá finalistka ďakuje svojej mame. No práve teraz, keď pociťujem absenciu skutočných priateľov si uvedomujem, akú hodnotu má pre mňa mamina náruč a teplo rodinného krbu.
Veď ako hovorí moja mama..priatelia prichádzajú a odchádzajú, ale rodina je tu pre teba vždy.